Ako spoločenský vývoj v mojej krajine napreduje, plechové diely si čoraz viac nachádzajú cestu do každodenného života. Spracovanie plechu vo všeobecnosti zahŕňa spracovanie tenkých plechov za studena na výrobu komponentov, ktoré spĺňajú špecifické aplikačné požiadavky.
Plechové diely ponúkajú výrazné výhody, pokiaľ ide o pevnosť, hmotnosť a náklady, a zároveň poskytujú vynikajúci výkon v porovnaní s tradičnými komponentmi. V dôsledku toho sa teraz vo veľkej miere používajú v odvetviach špičkových{1}}technológií, ako sú elektronika a telekomunikácie.
Zároveň rastie dopyt po vyššej kvalite a funkčnosti plechových dielov. V dôsledku toho sa optimalizácia existujúcich techník spracovania stala kľúčovým zameraním profesionálov v tejto oblasti. Na základe súčasného výskumu tento článok navrhuje optimalizáciu pracovného postupu spracovania riešením štyroch základných studených{2}}stupňov práce.
Zatemňovacia fáza
Prvou fázou je vysekávanie, proces, ktorý využíva matricu na oddelenie plechového materiálu na odlišné časti. Táto metóda sa zvyčajne používa pre komponenty s relatívne jednoduchými tvarmi, čo umožňuje vysokú rozmerovú presnosť a zároveň minimalizuje odpad materiálu.
V tejto fáze je rozhodujúce ovládanie profilu dielu. Oblúkové prechody by sa mali používať v rohoch vonkajších obrysov aj vnútorných otvorov; tým sa zabráni ostrým uhlom, čím sa zníži riziko prasknutia lisovnice-, ktoré môže byť spôsobené nesprávnym následným tepelným spracovaním-, a zabráni sa chybám v hotovom komponente. Ďalej je potrebné starostlivo zvoliť veľkosť dierovaných otvorov. Zatiaľ čo menšie veľkosti otvorov môžu znížiť zaťaženie dierovacieho lisu, príliš malé otvory môžu spôsobiť náhly prudký nárast tlaku na matricu, čím sa naruší jej integrita. Napríklad špecifikácie otvorov by sa mali určiť na základe požiadaviek na zaťaženie komponentu; vo všeobecnosti by mal byť priemer otvoru aspoň dvojnásobkom rozstupu otvorov a nemal by byť menší ako 3,00 mm. Napokon, pokiaľ ide o konštrukciu konzol a štrbín na zaslepených častiach, pri skutočnej výrobe by sa malo vyhnúť príliš úzkym alebo dlhým prvkom, aby sa zvýšila pevnosť ostria-; konkrétne šírka rezu pre konzolu by mala presahovať dvojnásobok hrúbky plechu.
Proces ohýbania
Proces ohýbania vo všeobecnosti zahŕňa umiestnenie plechu na ohýbacie zariadenie a použitie tlaku cez hornú alebo dolnú matricu, aby sa vyvolala elastická deformácia, po ktorej nasleduje plastická deformácia v súlade s konštrukčnými špecifikáciami.
Počas tejto fázy by sa rozmery dielu mali vyberať na základe konštrukčných požiadaviek a ohýbacie operácie by sa mali určiť podľa hrúbky plechu. Praktické skúsenosti ukazujú, že pri ohýbaní často dochádza k lokalizovanej abnormálnej deformácii, ktorá ovplyvňuje vzhľad a funkčnosť dielu. Na optimalizáciu procesu by preto operátori mali robiť predbežné{2}}rezy tam, kde je to potrebné, aby sa predišlo následným problémom s deformáciou. Okrem toho, keď si diel vyžaduje viacnásobné ohyby, je nevyhnutné komplexné posúdenie celej postupnosti, aby sa zabezpečilo, že počiatočné ohyby nebudú prekážať následným krokom, čím sa dosiahnu zamýšľané konštrukčné ciele.
Stlačte tlačidlo -Proces nitovania
Lisovací{0}}proces nitovania zahŕňa použitie tlaku na deformáciu a spojenie plechových komponentov; táto technika sa bežne používa na zalisovanie-skrutiek alebo skrutiek. V prípade zalisovaných- matíc je komponent zvyčajne kruhový s vrúbkovanou časťou a vodiacou drážkou. Tento proces nielen zlepšuje kvalitu montáže spojovacích prvkov v porovnaní s tradičnými metódami, ale tiež eliminuje potrebu zvárania.
Ak chcete dosiahnuť optimálne výsledky, mali by sa vybrať rôzne špecifikácie lisovnice na základe výšky lisu-v spojovacom prvku a podľa toho upraviť nastavenia tlaku zariadenia; to zaisťuje-kvalitnú inštaláciu a zároveň minimalizuje riziko výroby chybných dielov. Po druhé, vo fáze návrhu samočinnej-lisovacej konštrukcie výber vhodných rozmerov plechu zaisťuje integritu-klincovacieho spoja a zabraňuje uvoľneniu spojovacieho prvku počas procesu lisovania.
Proces zvárania
Zváranie je kľúčovou metódou spájania rôznych konštrukčných komponentov zostavy plechu počas studenej-pracovnej fázy výroby; v dôsledku toho sa tento proces zvyčajne vykonáva za podmienok vysokej-teploty. Bežné zváracie techniky, ktoré sa v súčasnosti používajú, zahŕňajú zváranie argónovým oblúkom a odporové bodové zváranie.
Špecifická metóda zvárania by sa preto mala vyberať na základe charakteristík plechových častí, aby sa minimalizovala deformácia zvárania a zároveň sa maximalizovala prevádzková účinnosť. Napríklad počas samotného procesu zvárania je nevyhnutné umožniť primerané kontrolné opatrenia a presne riadiť dĺžku zvarových švov; to zabraňuje deformácii plechu a optimalizuje-únosnosť zvarových spojov.
